Volám sa Jozef, mám 61 rokov, som technik na dôchodku a ešte stále aktívny záhradkár. Mám rád ráno kávu, večer pokoj, a do nedávna som mal aj tajomstvo, ktoré som skrýval ako študent pomaľovanú lavicu.
Nie, nemal som milenku ani nejaký úlet. Len som každú noc 4–5-krát vstával na WC. Ticho, potme, bez svetla, bez zvuku – ako nočný ninja. A hoci som si myslel, že to mám pod kontrolou, moje telo ma pomaly predbiehalo.
Keď som sa ráno bál otvoriť oči
Prvé noci boli ešte v norme. Raz, dvakrát, čo už, človek má svoj vek. Ale potom to začalo naberať obrátky. Chodil som každé dve hodiny. Zaspal som, ale bdelosť tela bola silnejšia. A čo je najhoršie – kvalita spánku šla dole. Ráno som sa budil unavený, podráždený, cez deň som zíval, zabúdal drobnosti, dokonca som začal odmietať spoločné výlety, lebo som sa „necítil dobre“.
Samozrejme, nikomu som to nepovedal. Manželka je citlivá duša. Nechcel som ju strašiť, ani zobudiť. A hlavne – nechcel som si priznať, že niečo nie je v poriadku.
Záchodová logistika a malé klamstvá
Možno to poznáte. Každý večer plán: kedy vypiť posledný čaj, aby som to „vydržal“ čo najdlhšie. Udržiavať rovnováhu medzi smädom a nutkaním. V noci som už ani nezapínal svetlo – spoliehal som sa na pamäť, koľko krokov je ku kľučke, kde presne je stolička. Raz som skoro zakopol o robotický vysávač.
Začal som klamať. Že som hore kvôli štekajúcemu psovi, že som hladný, že som sa spotil. Až jedného rána, keď som sa vracal zo záchodu a myslel si, že spí, mi potichu povedala:
„Jožko, vidím ťa. Každú noc. Prečo mi nič nepovieš?“
Urológ? Nie, ďakujem… alebo vlastne – ďakujem
Manželka mi do týždňa vybavila termín. Tvrdohlavo, bez môjho súhlasu. Najprv som frflal, ale v hĺbke duše som bol aj rád. Sedel som v čakárni a počúval rozhovor dvoch starších pánov. Jeden hovoril, že s tým otáľal roky – a keď už šiel, mal rakovinu prostaty. Druhý mal operáciu a komplikácie s močením, ale aspoň včas zachytené.
Zrazu sa moja noktúria nezdala ako maličkosť. Zrazu to bolo niečo, čo by mohlo byť vážnejšie, než som si pripúšťal.
Vyšetrenie trvalo 30 minút. Hanba osem mesiacov
Urológ bol príjemný, vecný. Položil pár otázok, pozrel na sono, urobil základné vyšetrenie prostaty. Povedal mi:
„Máte zväčšenú prostatu – benígnu hyperpláziu. Nie je to rakovina. Je to časté. Dá sa to riešiť.“
Predpísal mi lieky – kombináciu na uvoľnenie svalov močových ciest a zlepšenie prúdu moču. Vysvetlil, že účinok sa dostaví po pár týždňoch, ale nočné vstávanie sa výrazne zníži. A mal pravdu.
Po troch týždňoch som spal ako pred desiatimi rokmi
Zrazu som bol hore len raz. Potom ani raz. A hlavne – ráno som sa zobudil odpočinutý. Bol to úplne iný pocit. Začal som znovu chodiť s manželkou na prechádzky, pomáhať v záhrade bez zívania a – áno, priznávam – aj s lepšou náladou.
Dnes si už netajím, že mám za sebou urológa. A hoci stále beriem lieky, viem, že som to nemusel nechať zájsť tak ďaleko.
Ak by som mohol niečo odkázať mužom?
-
Nočné močenie nie je normálne. Je to príznak, nie „vek“.
-
Hanba ťa neochráni. Prevencia áno.
-
Vyšetrenie je kratšie ako bežná návšteva zubára.
-
A žena to vie. Aj keď nič nehovorí. Vážne.
Nebojte sa ísť. Nečakajte na príbeh niekoho iného v čakárni. Buďte ten, kto to vyrieši včas.
S pozdravom,
Jozef (61)
Podeľte sa s nami o svoj príbeh
Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?
🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.
Aj váš hlas môže byť počuť.
