Rozpráva sa: Adriana Pobehová, InkoFórum
InkoFórum (Adriana): Dominika, ďakujeme, že ste súhlasili s rozhovorom. Môžeme začať tým, ako sa vlastne začala vaša starostlivosť o babku?
Dominika: Začalo sa to celkom prirodzene. Bývame spolu už tri roky. Babka má 83, je vdova, celý život bola veľmi aktívna. Nikdy sa nechcela považovať za „babičku, o ktorú sa treba starať“. Všetko chcela zvládnuť sama – varila, žehlila, chcela chodiť na poštu aj do obchodu. A ja som sa jej snažila nezasahovať do slobody. Až kým som si nezačala všímať, že niečo nie je v poriadku.
Adriana: Čo vás viedlo k tomu, že ste niečo tušili?
Dominika: Najskôr to boli len maličkosti – pranie bielizne mimo bežného režimu, ručné čistenie nohavičiek, prázdne balenia hygienických vreckoviek. Párkrát som si všimla, že sa z kúpeľne vracia preoblečená. Keď som sa pýtala, hovorila, že sa „obliala čajom“ alebo že „už má ženské roky“. Ale niečo vo mne hovorilo, že klame – nie zo zloby, ale z hanby.
Potom začala odmietať návštevy. Nechcela ísť do mesta, na rodinné oslavy. Bola nervózna, tichá. A keď som sa spýtala priamo, či má problém s únikom moču, zatvárila sa urazene. Povedala: „Dominika, sú veci, o ktorých sa nehovorí. Vieš?“
Adriana: Kedy prišiel ten zlom?
Dominika: Bola to úplne obyčajná noc. O druhej ráno rana, doslova otras. Babka išla potme na záchod, aby ma nezobudila. Nechcela použiť podložku, nechcela si „priznať porážku“. Spadla a zlomila si krčok stehennej kosti.
Keď ju viezli do nemocnice, bola v šoku – viac psychickom než fyzickom. Vtedy mi pošepkala:
„Dominika, prepáč. Mám problém. Už dlho.“
Adriana: Ako na to reagovali lekári?
Dominika: Konečne sa situácia dostala tam, kde mala byť dávno. V nemocnici jej urobili kompletné urologické vyšetrenie – ukázalo sa, že má kombinovanú inkontinenciu a mierny prolaps panvových orgánov. Roky skrývania si vybrali svoju daň.
Predpísali jej vhodné pomôcky cez poisťovňu, naučili nás s nimi zaobchádzať, zmenili jej režim – pitný, stravovací aj pohybový. Doma sme inštalovali svetielko na WC, odstránili koberce, a hlavne – začali sme spolu hovoriť otvorene.
Adriana: Ako to vnímate s odstupom?
Dominika: Úprimne – je mi ľúto, že sme k tomu museli dôjsť až cez úraz. Ale babka dnes funguje omnoho pokojnejšie. Vie, že to, čo sa deje, nie je hanba, ale súčasť života. Už to nie je tabu. Pomôcky berie ako bežnú súčasť starostlivosti – ako okuliare alebo tlakomer. A aj ja som sa veľa naučila: o rešpekte, o empatii, o tichých signáloch.
Adriana: Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa starajú o svojich starých rodičov alebo rodičov?
Dominika: Aby boli vnímaví. Aby počúvali medzi riadkami. A aby sa nebáli hovoriť o „nepríjemných“ veciach. Lebo práve tie môžu zachrániť zdravie, vzťah aj dôstojnosť.
A ešte niečo – aby sa nebáli vyhľadať pomoc. InkoFórum, fyzioterapeuti, urológovia, poradne… Existuje podpora. A nie je hanba ju využiť.
Adriana: Ďakujem, Dominika, že ste sa s nami podelili o svoj príbeh. Je silný a dôležitý.
Dominika: Ďakujem aj ja – možno ho prečíta niekto, kto ešte stále mlčí.
Podeľte sa s nami o svoj príbeh
Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?
🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.
Aj váš hlas môže byť počuť.
