Volám sa Jozef, mám 61 rokov, som technik na dôchodku a ešte stále aktívny záhradkár. Mám rád ráno kávu, večer pokoj, a do nedávna som mal aj tajomstvo, ktoré som skrýval ako študent pomaľovanú lavicu.

Nie, nemal som milenku ani nejaký úlet. Len som každú noc 4–5-krát vstával na WC. Ticho, potme, bez svetla, bez zvuku – ako nočný ninja. A hoci som si myslel, že to mám pod kontrolou, moje telo ma pomaly predbiehalo.

Keď som sa ráno bál otvoriť oči

Prvé noci boli ešte v norme. Raz, dvakrát, čo už, človek má svoj vek. Ale potom to začalo naberať obrátky. Chodil som každé dve hodiny. Zaspal som, ale bdelosť tela bola silnejšia. A čo je najhoršie – kvalita spánku šla dole. Ráno som sa budil unavený, podráždený, cez deň som zíval, zabúdal drobnosti, dokonca som začal odmietať spoločné výlety, lebo som sa „necítil dobre“.

Samozrejme, nikomu som to nepovedal. Manželka je citlivá duša. Nechcel som ju strašiť, ani zobudiť. A hlavne – nechcel som si priznať, že niečo nie je v poriadku.

Záchodová logistika a malé klamstvá

Možno to poznáte. Každý večer plán: kedy vypiť posledný čaj, aby som to „vydržal“ čo najdlhšie. Udržiavať rovnováhu medzi smädom a nutkaním. V noci som už ani nezapínal svetlo – spoliehal som sa na pamäť, koľko krokov je ku kľučke, kde presne je stolička. Raz som skoro zakopol o robotický vysávač.

Začal som klamať. Že som hore kvôli štekajúcemu psovi, že som hladný, že som sa spotil. Až jedného rána, keď som sa vracal zo záchodu a myslel si, že spí, mi potichu povedala:
„Jožko, vidím ťa. Každú noc. Prečo mi nič nepovieš?“

Urológ? Nie, ďakujem… alebo vlastne – ďakujem

Manželka mi do týždňa vybavila termín. Tvrdohlavo, bez môjho súhlasu. Najprv som frflal, ale v hĺbke duše som bol aj rád. Sedel som v čakárni a počúval rozhovor dvoch starších pánov. Jeden hovoril, že s tým otáľal roky – a keď už šiel, mal rakovinu prostaty. Druhý mal operáciu a komplikácie s močením, ale aspoň včas zachytené.

Zrazu sa moja noktúria nezdala ako maličkosť. Zrazu to bolo niečo, čo by mohlo byť vážnejšie, než som si pripúšťal.

Vyšetrenie trvalo 30 minút. Hanba osem mesiacov

Urológ bol príjemný, vecný. Položil pár otázok, pozrel na sono, urobil základné vyšetrenie prostaty. Povedal mi:
„Máte zväčšenú prostatu – benígnu hyperpláziu. Nie je to rakovina. Je to časté. Dá sa to riešiť.“

Predpísal mi lieky – kombináciu na uvoľnenie svalov močových ciest a zlepšenie prúdu moču. Vysvetlil, že účinok sa dostaví po pár týždňoch, ale nočné vstávanie sa výrazne zníži. A mal pravdu.

Po troch týždňoch som spal ako pred desiatimi rokmi

Zrazu som bol hore len raz. Potom ani raz. A hlavne – ráno som sa zobudil odpočinutý. Bol to úplne iný pocit. Začal som znovu chodiť s manželkou na prechádzky, pomáhať v záhrade bez zívania a – áno, priznávam – aj s lepšou náladou.

Dnes si už netajím, že mám za sebou urológa. A hoci stále beriem lieky, viem, že som to nemusel nechať zájsť tak ďaleko.

Ak by som mohol niečo odkázať mužom?

• Nočné močenie nie je normálne. Je to príznak, nie „vek“.

• Hanba ťa neochráni. Prevencia áno.

• Vyšetrenie je kratšie ako bežná návšteva zubára.

• A žena to vie. Aj keď nič nehovorí. Vážne.

Nebojte sa ísť. Nečakajte na príbeh niekoho iného v čakárni. Buďte ten, kto to vyrieši včas.

S pozdravom,
Jozef (61)

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

Rozpráva sa: Adriana Pobehová, InkoFórum

InkoFórum (Adriana): Dominika, ďakujeme, že ste súhlasili s rozhovorom. Môžeme začať tým, ako sa vlastne začala vaša starostlivosť o babku?

Dominika: Začalo sa to celkom prirodzene. Bývame spolu už tri roky. Babka má 83, je vdova, celý život bola veľmi aktívna. Nikdy sa nechcela považovať za „babičku, o ktorú sa treba starať“. Všetko chcela zvládnuť sama – varila, žehlila, chcela chodiť na poštu aj do obchodu. A ja som sa jej snažila nezasahovať do slobody. Až kým som si nezačala všímať, že niečo nie je v poriadku.

Adriana: Čo vás viedlo k tomu, že ste niečo tušili?

Dominika: Najskôr to boli len maličkosti – pranie bielizne mimo bežného režimu, ručné čistenie nohavičiek, prázdne balenia hygienických vreckoviek. Párkrát som si všimla, že sa z kúpeľne vracia preoblečená. Keď som sa pýtala, hovorila, že sa „obliala čajom“ alebo že „už má ženské roky“. Ale niečo vo mne hovorilo, že klame – nie zo zloby, ale z hanby.

Potom začala odmietať návštevy. Nechcela ísť do mesta, na rodinné oslavy. Bola nervózna, tichá. A keď som sa spýtala priamo, či má problém s únikom moču, zatvárila sa urazene. Povedala: „Dominika, sú veci, o ktorých sa nehovorí. Vieš?“

Adriana: Kedy prišiel ten zlom?

Dominika: Bola to úplne obyčajná noc. O druhej ráno rana, doslova otras. Babka išla potme na záchod, aby ma nezobudila. Nechcela použiť podložku, nechcela si „priznať porážku“. Spadla a zlomila si krčok stehennej kosti.

Keď ju viezli do nemocnice, bola v šoku – viac psychickom než fyzickom. Vtedy mi pošepkala:
„Dominika, prepáč. Mám problém. Už dlho.“

Adriana: Ako na to reagovali lekári?

Dominika: Konečne sa situácia dostala tam, kde mala byť dávno. V nemocnici jej urobili kompletné urologické vyšetrenie – ukázalo sa, že má kombinovanú inkontinenciu a mierny prolaps panvových orgánov. Roky skrývania si vybrali svoju daň.

Predpísali jej vhodné pomôcky cez poisťovňu, naučili nás s nimi zaobchádzať, zmenili jej režim – pitný, stravovací aj pohybový. Doma sme inštalovali svetielko na WC, odstránili koberce, a hlavne – začali sme spolu hovoriť otvorene.

Adriana: Ako to vnímate s odstupom?

Dominika: Úprimne – je mi ľúto, že sme k tomu museli dôjsť až cez úraz. Ale babka dnes funguje omnoho pokojnejšie. Vie, že to, čo sa deje, nie je hanba, ale súčasť života. Už to nie je tabu. Pomôcky berie ako bežnú súčasť starostlivosti – ako okuliare alebo tlakomer. A aj ja som sa veľa naučila: o rešpekte, o empatii, o tichých signáloch.

Adriana: Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa starajú o svojich starých rodičov alebo rodičov?

Dominika: Aby boli vnímaví. Aby počúvali medzi riadkami. A aby sa nebáli hovoriť o „nepríjemných“ veciach. Lebo práve tie môžu zachrániť zdravie, vzťah aj dôstojnosť.

A ešte niečo – aby sa nebáli vyhľadať pomoc. InkoFórum, fyzioterapeuti, urológovia, poradne… Existuje podpora. A nie je hanba ju využiť.

Adriana: Ďakujem, Dominika, že ste sa s nami podelili o svoj príbeh. Je silný a dôležitý.
Dominika: Ďakujem aj ja – možno ho prečíta niekto, kto ešte stále mlčí.

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

Volám sa Nina, mám 25 rokov, bývam v Bratislave, pracujem ako grafička a ešte stále dobieham školu, ktorú som prerušila kvôli zdraviu. Keď poviem, že som roky riešila únik moču, ľudia zvyčajne spozornejú a myslia si, že si robím srandu.

Ale nebolo to vôbec vtipné.

Od opakovanej infekcie k strate dôvery vo vlastné telo

Môj problém sa nezačal únikom moču. Začal sa ešte na strednej – opakovanými zápalmi močového mechúra. Každý druhý mesiac antibiotiká, každé nachladnutie skončilo na pohotovosti. Obliekala som sa „na ľahko“, sedávala na studených lavičkách, ignorovala som prvé príznaky. Užívala som antibiotiká ako lentilky, raz na zápal, potom „pre istotu“. Nikto neriešil prečo – len sa prepisovali recepty.

Postupne som sa začala báť čohokoľvek studeného, cestovania, športu. Mechúr mi „hlásil“ nutkanie aj keď bol poloprázdny. V noci som vstávala aj dvakrát. A do toho ten obrovský stres zo školy, skúšky, sedenie celé dni bez pohybu… Zápal sa raz nevrátil. On zostal. A s ním aj nutkanie a postupné úniky moču.

Prvý únik pri skúške. Potom ticho

Pamätám si to presne – druhý ročník výšky, skúška, stres. Nepustili ma na WC. Cítila som tlak, paniku, zlyhanie… a potom vlhko. Domov som šla s mikinou okolo pása a slzami v očiach. Vtedy som si ešte hovorila, že to bola nehoda. Ale už nebola posledná.

Roky „len zápaly“

Všetky kontroly prebiehali rovnako: moč, antibiotiká, kontrola. Nikto neriešil, že sa nič nemení. Moja gynekologička mi odporúčala „viac sa šetriť“. Urológ? Vždy ten istý – predpísal ATB a povedal „s tým už niečo musíte vedieť robiť sama, slečna“.

Až raz – náhodou – som natrafila na zastupujúceho urológa. Iný prístup od prvého momentu. Vypočul ma, pýtal sa na históriu, frekvenciu, pocity, úniky. Povedal mi vetu, ktorú som dovtedy od nikoho nepočula:
„Môžeme riešiť aj samotný mechúr – nielen infekcie.“

Urobil dôkladnú diagnostiku: kultiváciu, ultrazvuk, cystoskopiu. Výsledok? Chronický zápal močového mechúra so známkami zmiešanej inkontinencie – teda stresovej aj urgentnej. Áno, v 25 rokoch. A áno, bola som na pokraji vyčerpania.

Prvýkrát som dostala plán, nie recept

Nasadil mi medikamentóznu liečbu – na skľudnenie dráždivého mechúra a podporu sliznice. Odporučil režimové opatrenia: úpravu pitného režimu, špecifické cvičenia. V tom čase som už poznala stránku InkoFórum.sk, tak som si našla fyzioterapeutku a začala postupne cvičiť panvové dno. Žiadne skákanie do neznáma, ale pomaly a systematicky.

Dnes viem, že starostlivosť o mechúr je celoživotná vec

Viem, že keď sa prechladím alebo som dlhodobo v strese, vracia sa aj únik. Ale už viem, čo s tým. Nezľaknem sa, nehanbím sa, neignorujem. Starám sa o svoj mechúr vedome:

• pravidelný pitný režim,

• teplé oblečenie (áno, mám termo spodky),

• žiadne držanie moču zbytočne,

• pravidelné cvičenie,

• a prevencia, prevencia, prevencia.

Moje odporúčanie?

• Nehľadajte len antibiotiká, hľadajte súvislosti.

• Chronický zápal nie je „vymyslený“, len niekedy nevidno do hĺbky.

• Únik moču v mladom veku existuje – a dá sa s ním pracovať.

Dnes sa na seba pozerám inak – nie ako na poškodené dievča, ale ako na ženu, ktorá konečne počúva svoje telo.

Držím palce všetkým, ktoré to čítajú.
Nina (25)

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

– píše Elena, 72 rokov

Milé ženy,
možno si poviete, čo vám tu bude stará dôchodkyňa rozprávať. Ale verte mi, ak som sa za svoj život niečo naučila, tak to, že niektoré rady od babky majú väčšiu cenu než desať odborných článkov.

Moja stará mama – tvrdá žena z Liptova – mi ako dievčaťu hovorila:
„Elenka, v každej voľnej chvíli si stiahni tie tri dierky tam dole. Keď ti to príde smiešne teraz, raz ma budeš za to velebiť.“
A tak som cvičila. V električke, pri umývaní riadu, na pošte, aj keď som čakala deti zo škôlky. Nikdy som si nedovolila zanedbať to.

Dnes mám 72 a v šuflíku žiadne vložky.

Nie som žiadna fitnesska, nebojte. Ale celý život som mala úctu k svojmu telu. Keď som mala 40, spolužiačka zo zdravotnej mi ukázala Kegelove cviky. A hoci vtedy ešte inkontinencia nebola „téma“, ja som už mala tú svoju babkinu „školu panvového dna“.

Dnes, keď sa stretávame s priateľkami  v klube seniorov, tak je únik moču jednou z bežných tém. Všetky riešia, ktorá vložka menej šuští, ktorá dlhšie vydrží. A ja sedím, počúvam a v duchu ďakujem tej mojej babke z Liptova.

„No ale to sa cvičí ako?“ – pýtajú sa

Veľa žien dnes o tom prvýkrát počuje až v šesťdesiatke. A to je ako začínať behať maratón po operácii kolena. Samozrejme, že sa im nechce. Alebo už nevládzu. Alebo nevidia zmysel, keď už to „nezadržia ani po tých piatich krokoch“.

A ja im hovorím:
„Nie je neskoro začať, ale je ťažšie čakať zázraky.“
Nie som lekár, ale viem svoje. Svaly sú ako úspory – čo si odložíš počas života, to máš na dôchodok.

Prečo to píšem?

Lebo ma mrzí, koľko žien to nikdy nepočulo. Že sa hanbia, že trpia potichu, že ani nevedia, že niektoré úniky moču sa dajú zvrátiť – a iné aspoň výrazne zlepšiť.

Preto píšem: mladé ženy, dievčatá, maminy – stiahnite si tie tri dierky tam dole. Pár sekúnd denne. Nikto to nevidí, ale vaše telo to cíti.

A ak už máte svoj vek – nebojte sa to aspoň skúsiť. Kvalitná fyzioterapeutka vám povie viac než teta v čakárni. Ja by som ich v každom meste vylepila na plagáty – aby každá vedela, kam ísť.

A pre tie, čo si teraz povedia, že už je neskoro?

Nie je. Niekedy už to síce nenapravíme úplne, ale aspoň sa to nezhorší. A hlavne – vložka v kabelke nemusí byť vaša identita. Len pomôcka.

S láskou a úprimnosťou,

Elena (72), dôchodkyňa bez vložky, zato s pevnou vôľou a panvovým dnom

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

Volám sa Kristína, mám 31 rokov a čakám svoje prvé dieťa. Momentálne som v siedmom mesiaci a keby mi niekto pred pár týždňami povedal, že budem riešiť únik moču, asi by som sa neveriacky zasmiala. A predsa – stalo sa.

„To určite je len voda… alebo pot?“

Stalo sa to úplne nečakane. Boli sme s partnerom v obchode, bežná sobota. Zrazu som cítila vlhkosť a nepríjemné teplo medzi nohami. Najprv som si myslela, že som sa spotila – predsa len, brucho už mám ako balón a stále mi je teplo. Ale doma som zistila, že to nebolo len tak. Vložka bola úplne mokrá.

Vystrašilo ma to. Okamžite som si začala googliť „únik plodovej vody“ – však v siedmom mesiaci sa môže stať všeličo. Ale necítila som žiadne bolesti, nič neobvyklé. Na druhý deň som išla na kontrolu a gynekologička mi po vyšetrení pokojne povedala:
„Nebojte sa, je to obyčajný stresový únik moču. Bežná vec v tehotenstve.“

„Nikdy som o tom nepočula. Ani raz!“

A to ma úplne zaskočilo. Všetko okolo tehotenstva sa dnes rieši do detailov – výživa, výbavička, epidurál, dojčenie… ale únik moču? O tom mi nepovedala ani mama, ani kamarátky. Dokonca ani na predpôrodnej príprave to nepadlo. Ako keby to bola hanba.

Našťastie, moja gynekologička bola otvorená. Vysvetlila mi, že pri tehotenstve sa mení poloha močového mechúra, bábätko tlačí na panvové dno a hormóny uvoľňujú väzy. Úniky moču sú normálne – ale nie je dobré ich ignorovať.

Hľadala som odpovede. Našla som InkoFórum.

Večer som sadla za počítač a začala čítať. A našla som stránku InkoFórum. Nielen že som pochopila, prečo sa to deje, ale veľmi ma zaujal zoznam odborníkov na panvové dno. Našla som fyzioterapeutku blízko môjho bydliska a napísala jej.

Bola milá, objednala ma ešte počas tehotenstva. Naučila ma jednoduché cvičenia, ktoré sú bezpečné pre bábätko aj pre mňa. Upozornila ma na polohy pri sedení, dýchanie, dokonca aj to, ako správne kýchať, aby som si neoslabovala panvové svaly.

„Už teraz viem, že po pôrode na tom budem makať“

Veľa som čítala o tom, ako ženy po pôrode zabudnú na seba. Ale čítala som aj príbehy tých, ktoré to podcenili – a dnes majú problémy s únikom moču roky. Ja nechcem byť jednou z nich. Už teraz cvičím podľa možností a po šestonedelí si dám panvové dno ako prioritu.

Nie preto, že sa bojím. Ale preto, že sa chcem starať o svoje telo. A chcem byť aktívna mama, ktorá nebude rozmýšľať, či si môže obliecť svetlé legíny alebo ísť na trampolínu s dieťaťom.

„Nie je sa za čo hanbiť. Je sa o čo starať.“

Ak by som mohla niečo odkázať iným ženám, je to jednoduché: povedz to nahlas. Povedz to svojej doktorke, kamoške, partnerovi. Nečakaj, kým sa to zhorší. A už vôbec sa netvár, že to neexistuje.

Pretože únik moču nie je slabosť. Je to len signál. A ten sa dá počúvať – alebo ignorovať. Ja som si vybrala to prvé.

Kristína (31), budúca mama

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

Volám sa Zdena, mám 59 rokov, dve dospelé deti a za sebou viacero operácií. Tento príbeh píšem preto, lebo viem, ako veľmi vie inkontinencia človeka uzavrieť. Fyzicky aj duševne. A možno aj preto, že dnes, prvýkrát po rokoch, som si na seba obliekla biele nohavice bez strachu.

Začiatok, ktorému som nerozumela

Po druhom pôrode som si všímala drobné problémy. Občas som cítila tlak, inokedy mierne uniknutie moču pri smiechu alebo zakašľaní. Bola som mladá, nič som tomu nepripisovala. A potom prišla diagnóza rakoviny krčka maternice. Našťastie zachytená včas – ale museli mi vybrať maternicu.

Lekári ma upozornili, že po hysterektómii sa môžu objaviť určité zmeny. Ale priznám sa, inkontinenciu mi nikto nespomenul. Myslela som, že to, čo prežívam, je normálne starnutie.

„To sa občas stane“ – ospravedlňovanie samej seba

Začalo to ako malé „nehody“. Ráno pri vstávaní z postele, cestou na autobus, keď som nosila nákup. Potom aj pri chôdzi do schodov. Vždy som to nejako zvalila na „prechladnutie“, „zlé držanie tela“, „ťažký deň“. V kabelke som nosila zásobu vložiek. Niekedy aj troje nohavičiek. Vždy som hľadala, kde sú verejné WC.

Najhoršie bolo, že som o tom mlčala. Aj pred manželom. Raz sa mi stalo, že som sa počúrala na návšteve – cítila som zápach, ale nikto nič nepovedal. Hanba, ktorú som cítila, bola neopísateľná. V ten večer som si povedala, že už nikam nejdem.

Dcéra: „Mami, už stačilo.“

Zlom prišiel až o niekoľko rokov. Moja dcéra, ktorá pracuje v nemocnici ako zdravotná sestra, mi raz v kuchyni povedala: „Mami, viem, že máš problém. Prečo sa tak trápiš?“ V tej chvíli som sa rozplakala. Prvýkrát som priznala, čo sa so mnou deje.

Objednala mi termín u urológa. Už pri prvom vyšetrení mi lekárka povedala, že má podozrenie na prolaps panvových orgánov – teda pokles mechúra a močovej rúry v dôsledku chýbajúcej opory po operácii. Urobili mi urodynamické testy, sono, cystoskopiu. Bolo to nepríjemné, ale úľavné zároveň – konečne som mala diagnózu.

Operácia ako druhá šanca

Zvolili operačné riešenie – zavedenie tzv. pásky (TVT), ktorá slúži ako podpora močovej rúry. Zákrok prebehol bez komplikácií. Po niekoľkých dňoch som bola doma, so zošitými stehmi, ale s nádejou.

Rehabilitácia trvala niekoľko týždňov. Musela som sa učiť znova dôverovať vlastnému telu – že vydrží, že nesklame. Prvý výlet s manželom, prvá noc bez vložky, prvý tanec na svadbe neteri – to všetko boli malé víťazstvá.

Dnes? Dnes si vyberám nohavice podľa farby, nie podľa toho, čo „zakryje“

Je to rok od operácie. Nepotrebujem vložku. Necítim strach, keď kašlem. V obchode už neplánujem, kde sú toalety. A čo je najdôležitejšie – môžem sa usmiať bez toho, aby som sa bála, že mi niečo „ujde“.

Chcem týmto odkázať každej žene: ak sa vám niečo nezdá, choďte k lekárovi. Netrápte sa potichu ako ja celé roky. Vaše telo si zaslúži starostlivosť, nie ospravedlňovanie.

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.