Adriana Pobehová, InkoFórum – skrátený a redakčne upravený rozhovor so súhlasom respondenta

InkoFórum: Pán Martin, ďakujeme, že ste súhlasili s rozhovorom. Ako sa dnes cítite?

Martin: Dnes už celkom dobre, ale priznám sa – cesta sem nebola ľahká. Po operácii prostaty som si myslel, že to najťažšie mám za sebou. A potom prišla inkontinencia.

InkoFórum: Vedeli ste, že tento problém môže nastať?

Martin: Áno, lekár ma na to pripravil. Operáciu som podstúpil kvôli rakovine prostaty, takže som bol v pravidelnom kontakte s urológom. Hovoril mi, že môže dôjsť k dočasnej inkontinencii a že si to vyžaduje čas a disciplínu. Lenže človek si tú „dočasnosť“ predstavuje ako týždeň, dva… nie mesiace.

„Nevedel som, ako dlho to potrvá. A či sa to vôbec zlepší“

InkoFórum: Ako ste to vnímali prvé týždne?

Martin: Ťažko. Zrazu som si musel plánovať deň podľa najbližšej toalety. Cítil som sa obmedzený – psychicky aj fyzicky. Lekár mi odporučil špeciálne cvičenia panvového dna, absolvoval som rehabilitáciu a dostal som predpísané absorpčné pomôcky. Mal som teda podporu, no chýbala mi trpezlivosť.

InkoFórum: Mali ste pocit, že sa nič nemení?

Martin: Presne tak. Prvé mesiace boli demotivujúce. Cvičil som poctivo, používal pomôcky, no úniky stále prichádzali – hlavne pri vstávaní, kýchaní, chôdzi. Mal som pocit, že sa to nikdy nezlepší. Ale lekár aj fyzioterapeutka ma povzbudzovali: „Nevzdávajte to, nie ste sám.“

„Zrazu som si uvedomil, že už týždeň som nič neriešil“

InkoFórum: Kedy prišiel zlom?

Martin: Asi po šiestich mesiacoch. Jeden deň som si uvedomil, že už týždeň som nemal výraznejší únik. Žiadna panika, žiadne mokré spodky. Potom som si to začal viac všímať – že sa to naozaj zlepšuje. Bolo to pomalé, ale isté.

InkoFórum: Dnes už fungujete bez pomôcok?

Martin: Ešte nie celkom, ale už ich nepotrebujem denne. Mám ich ako zálohu pri cestovaní alebo fyzickej aktivite. Vďaka odporúčaniam od odborníkov a cvičeniam som opäť schopný normálne fungovať. A hlavne – psychicky sa to veľmi uvoľnilo.

„Je to nepríjemné, ale nie koniec sveta“

InkoFórum: Čo by ste odkázali iným mužom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii?

Martin: Aby boli trpezliví. A hlavne – aby dôverovali lekárom. Naozaj vedia, čo robia. Dnes máme rehabilitácie, pomôcky, poradenstvo. A keď sa človek neuzavrie do seba, je to zvládnuteľné.

InkoFórum: Ďakujeme, pán Martin, že ste sa s nami podelili. Veríme, že váš príbeh dodá silu aj iným.

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.

Volám sa Jana, mám 52 rokov a dlhé roky som o tomto probléme mlčala. Mám dve deti, oba pôrody boli prirodzené. Dlho som si myslela, že to, čo sa mi deje, je „normálne“ – jednoducho daň za materstvo a vek. Až neskôr som pochopila, že inkontinencia nie je niečo, čo musíme ticho trpieť.

Prvé varovania som ignorovala

Začalo to nevinne. Úniky moču pri kýchnutí alebo smiechu. Občas pri rýchlej chôdzi alebo keď som nestihla dobehnúť na WC. Najprv som si myslela, že je to len dôsledok oslabeného svalstva po pôrodoch. Po čase som začala nosiť tenké menštruačné vložky „pre istotu“, ale stále som si hovorila, že je to len dočasné.

Roky plynuli. Úniky boli častejšie, silnejšie. Prestala som behať, vyhýbala som sa výletom, cvičeniu, spoločenským akciám. Vždy som vopred hľadala, kde sú toalety. Strach, že sa mi niečo „stane“, ma obmedzoval viac, než som si bola ochotná priznať.

Hanba bola silnejšia ako zdravý rozum

Trvalo mi takmer desať rokov, kým som sa zdôverila lekárovi. Desať rokov výhovoriek: že nemám čas, že to nie je také vážne, že veď „to má každá druhá žena“. V skutočnosti som sa hanbila. Bola som zdravá, pracujúca žena, a nechcela som priznať, že mám problém, ktorý som si spájala s vysokým vekom či chorobou.

Keď som sa konečne odhodlala, uľavilo sa mi. Gynekologička ma vypočula bez akéhokoľvek súdu. Vysvetlila mi, že ide o stresovú inkontinenciu – častý dôsledok oslabenia panvového dna po pôrodoch. Odporučila mi rehabilitáciu, fyzioterapiu, špeciálne cvičenia, ktoré som nikdy predtým neskúšala. Predpísala mi aj zdravotnícke pomôcky, na ktoré som mala nárok a všetko mi vysvetlila.

Dnes ľutujem len jedno

Keby som išla k lekárovi skôr, mohla som si ušetriť roky frustrácie a zbytočného trápenia. Liečba mi pomohla, ale priznám sa, nie všetko sa dá zvrátiť, no aj malý pokrok mi vrátil kus sebaúcty.

Preto chcem povedať každej žene, ktorá zažíva to, čo som zažívala ja: nečakajte. Inkontinencia nie je hanba. Nie je to vaša vina. A už vôbec to nie je niečo, čo musíte znášať potichu.

Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?

🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.

Aj váš hlas môže byť počuť.