Volám sa Nina, mám 25 rokov, bývam v Bratislave, pracujem ako grafička a ešte stále dobieham školu, ktorú som prerušila kvôli zdraviu. Keď poviem, že som roky riešila únik moču, ľudia zvyčajne spozornejú a myslia si, že si robím srandu.
Ale nebolo to vôbec vtipné.
Od opakovanej infekcie k strate dôvery vo vlastné telo
Môj problém sa nezačal únikom moču. Začal sa ešte na strednej – opakovanými zápalmi močového mechúra. Každý druhý mesiac antibiotiká, každé nachladnutie skončilo na pohotovosti. Obliekala som sa „na ľahko“, sedávala na studených lavičkách, ignorovala som prvé príznaky. Užívala som antibiotiká ako lentilky, raz na zápal, potom „pre istotu“. Nikto neriešil prečo – len sa prepisovali recepty.
Postupne som sa začala báť čohokoľvek studeného, cestovania, športu. Mechúr mi „hlásil“ nutkanie aj keď bol poloprázdny. V noci som vstávala aj dvakrát. A do toho ten obrovský stres zo školy, skúšky, sedenie celé dni bez pohybu… Zápal sa raz nevrátil. On zostal. A s ním aj nutkanie a postupné úniky moču.
Prvý únik pri skúške. Potom ticho
Pamätám si to presne – druhý ročník výšky, skúška, stres. Nepustili ma na WC. Cítila som tlak, paniku, zlyhanie… a potom vlhko. Domov som šla s mikinou okolo pása a slzami v očiach. Vtedy som si ešte hovorila, že to bola nehoda. Ale už nebola posledná.
Roky „len zápaly“
Všetky kontroly prebiehali rovnako: moč, antibiotiká, kontrola. Nikto neriešil, že sa nič nemení. Moja gynekologička mi odporúčala „viac sa šetriť“. Urológ? Vždy ten istý – predpísal ATB a povedal „s tým už niečo musíte vedieť robiť sama, slečna“.
Až raz – náhodou – som natrafila na zastupujúceho urológa. Iný prístup od prvého momentu. Vypočul ma, pýtal sa na históriu, frekvenciu, pocity, úniky. Povedal mi vetu, ktorú som dovtedy od nikoho nepočula:
„Môžeme riešiť aj samotný mechúr – nielen infekcie.“
Urobil dôkladnú diagnostiku: kultiváciu, ultrazvuk, cystoskopiu. Výsledok? Chronický zápal močového mechúra so známkami zmiešanej inkontinencie – teda stresovej aj urgentnej. Áno, v 25 rokoch. A áno, bola som na pokraji vyčerpania.
Prvýkrát som dostala plán, nie recept
Nasadil mi medikamentóznu liečbu – na skľudnenie dráždivého mechúra a podporu sliznice. Odporučil režimové opatrenia: úpravu pitného režimu, špecifické cvičenia. V tom čase som už poznala stránku InkoFórum.sk, tak som si našla fyzioterapeutku a začala postupne cvičiť panvové dno. Žiadne skákanie do neznáma, ale pomaly a systematicky.
Dnes viem, že starostlivosť o mechúr je celoživotná vec
Viem, že keď sa prechladím alebo som dlhodobo v strese, vracia sa aj únik. Ale už viem, čo s tým. Nezľaknem sa, nehanbím sa, neignorujem. Starám sa o svoj mechúr vedome:
-
pravidelný pitný režim,
-
teplé oblečenie (áno, mám termo spodky),
-
žiadne držanie moču zbytočne,
-
pravidelné cvičenie,
-
a prevencia, prevencia, prevencia.
Moje odporúčanie?
-
Nehľadajte len antibiotiká, hľadajte súvislosti.
-
Chronický zápal nie je „vymyslený“, len niekedy nevidno do hĺbky.
-
Únik moču v mladom veku existuje – a dá sa s ním pracovať.
Dnes sa na seba pozerám inak – nie ako na poškodené dievča, ale ako na ženu, ktorá konečne počúva svoje telo.
Držím palce všetkým, ktoré to čítajú.
Nina (25)
Podeľte sa s nami o svoj príbeh
Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?
🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.
Aj váš hlas môže byť počuť.
