Volám sa Kristína, mám 31 rokov a čakám svoje prvé dieťa. Momentálne som v siedmom mesiaci a keby mi niekto pred pár týždňami povedal, že budem riešiť únik moču, asi by som sa neveriacky zasmiala. A predsa – stalo sa.
„To určite je len voda… alebo pot?“
Stalo sa to úplne nečakane. Boli sme s partnerom v obchode, bežná sobota. Zrazu som cítila vlhkosť a nepríjemné teplo medzi nohami. Najprv som si myslela, že som sa spotila – predsa len, brucho už mám ako balón a stále mi je teplo. Ale doma som zistila, že to nebolo len tak. Vložka bola úplne mokrá.
Vystrašilo ma to. Okamžite som si začala googliť „únik plodovej vody“ – však v siedmom mesiaci sa môže stať všeličo. Ale necítila som žiadne bolesti, nič neobvyklé. Na druhý deň som išla na kontrolu a gynekologička mi po vyšetrení pokojne povedala:
„Nebojte sa, je to obyčajný stresový únik moču. Bežná vec v tehotenstve.“
„Nikdy som o tom nepočula. Ani raz!“
A to ma úplne zaskočilo. Všetko okolo tehotenstva sa dnes rieši do detailov – výživa, výbavička, epidurál, dojčenie… ale únik moču? O tom mi nepovedala ani mama, ani kamarátky. Dokonca ani na predpôrodnej príprave to nepadlo. Ako keby to bola hanba.
Našťastie, moja gynekologička bola otvorená. Vysvetlila mi, že pri tehotenstve sa mení poloha močového mechúra, bábätko tlačí na panvové dno a hormóny uvoľňujú väzy. Úniky moču sú normálne – ale nie je dobré ich ignorovať.
Hľadala som odpovede. Našla som InkoFórum.
Večer som sadla za počítač a začala čítať. A našla som stránku InkoFórum. Nielen že som pochopila, prečo sa to deje, ale veľmi ma zaujal zoznam odborníkov na panvové dno. Našla som fyzioterapeutku blízko môjho bydliska a napísala jej.
Bola milá, objednala ma ešte počas tehotenstva. Naučila ma jednoduché cvičenia, ktoré sú bezpečné pre bábätko aj pre mňa. Upozornila ma na polohy pri sedení, dýchanie, dokonca aj to, ako správne kýchať, aby som si neoslabovala panvové svaly.
„Už teraz viem, že po pôrode na tom budem makať“
Veľa som čítala o tom, ako ženy po pôrode zabudnú na seba. Ale čítala som aj príbehy tých, ktoré to podcenili – a dnes majú problémy s únikom moču roky. Ja nechcem byť jednou z nich. Už teraz cvičím podľa možností a po šestonedelí si dám panvové dno ako prioritu.
Nie preto, že sa bojím. Ale preto, že sa chcem starať o svoje telo. A chcem byť aktívna mama, ktorá nebude rozmýšľať, či si môže obliecť svetlé legíny alebo ísť na trampolínu s dieťaťom.
„Nie je sa za čo hanbiť. Je sa o čo starať.“
Ak by som mohla niečo odkázať iným ženám, je to jednoduché: povedz to nahlas. Povedz to svojej doktorke, kamoške, partnerovi. Nečakaj, kým sa to zhorší. A už vôbec sa netvár, že to neexistuje.
Pretože únik moču nie je slabosť. Je to len signál. A ten sa dá počúvať – alebo ignorovať. Ja som si vybrala to prvé.
Kristína (31), budúca mama
Podeľte sa s nami o svoj príbeh
Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?
🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.
Aj váš hlas môže byť počuť.
