Volám sa Zdena, mám 59 rokov, dve dospelé deti a za sebou viacero operácií. Tento príbeh píšem preto, lebo viem, ako veľmi vie inkontinencia človeka uzavrieť. Fyzicky aj duševne. A možno aj preto, že dnes, prvýkrát po rokoch, som si na seba obliekla biele nohavice bez strachu.
Začiatok, ktorému som nerozumela
Po druhom pôrode som si všímala drobné problémy. Občas som cítila tlak, inokedy mierne uniknutie moču pri smiechu alebo zakašľaní. Bola som mladá, nič som tomu nepripisovala. A potom prišla diagnóza rakoviny krčka maternice. Našťastie zachytená včas – ale museli mi vybrať maternicu.
Lekári ma upozornili, že po hysterektómii sa môžu objaviť určité zmeny. Ale priznám sa, inkontinenciu mi nikto nespomenul. Myslela som, že to, čo prežívam, je normálne starnutie.
„To sa občas stane“ – ospravedlňovanie samej seba
Začalo to ako malé „nehody“. Ráno pri vstávaní z postele, cestou na autobus, keď som nosila nákup. Potom aj pri chôdzi do schodov. Vždy som to nejako zvalila na „prechladnutie“, „zlé držanie tela“, „ťažký deň“. V kabelke som nosila zásobu vložiek. Niekedy aj troje nohavičiek. Vždy som hľadala, kde sú verejné WC.
Najhoršie bolo, že som o tom mlčala. Aj pred manželom. Raz sa mi stalo, že som sa počúrala na návšteve – cítila som zápach, ale nikto nič nepovedal. Hanba, ktorú som cítila, bola neopísateľná. V ten večer som si povedala, že už nikam nejdem.
Dcéra: „Mami, už stačilo.“
Zlom prišiel až o niekoľko rokov. Moja dcéra, ktorá pracuje v nemocnici ako zdravotná sestra, mi raz v kuchyni povedala: „Mami, viem, že máš problém. Prečo sa tak trápiš?“ V tej chvíli som sa rozplakala. Prvýkrát som priznala, čo sa so mnou deje.
Objednala mi termín u urológa. Už pri prvom vyšetrení mi lekárka povedala, že má podozrenie na prolaps panvových orgánov – teda pokles mechúra a močovej rúry v dôsledku chýbajúcej opory po operácii. Urobili mi urodynamické testy, sono, cystoskopiu. Bolo to nepríjemné, ale úľavné zároveň – konečne som mala diagnózu.
Operácia ako druhá šanca
Zvolili operačné riešenie – zavedenie tzv. pásky (TVT), ktorá slúži ako podpora močovej rúry. Zákrok prebehol bez komplikácií. Po niekoľkých dňoch som bola doma, so zošitými stehmi, ale s nádejou.
Rehabilitácia trvala niekoľko týždňov. Musela som sa učiť znova dôverovať vlastnému telu – že vydrží, že nesklame. Prvý výlet s manželom, prvá noc bez vložky, prvý tanec na svadbe neteri – to všetko boli malé víťazstvá.
Dnes? Dnes si vyberám nohavice podľa farby, nie podľa toho, čo „zakryje“
Je to rok od operácie. Nepotrebujem vložku. Necítim strach, keď kašlem. V obchode už neplánujem, kde sú toalety. A čo je najdôležitejšie – môžem sa usmiať bez toho, aby som sa bála, že mi niečo „ujde“.
Chcem týmto odkázať každej žene: ak sa vám niečo nezdá, choďte k lekárovi. Netrápte sa potichu ako ja celé roky. Vaše telo si zaslúži starostlivosť, nie ospravedlňovanie.
Podeľte sa s nami o svoj príbeh
Zažívate niečo podobné? Máte vlastnú skúsenosť s inkontinenciou – ako pacient, opatrovateľ alebo príbuzný?
🟡 Napíšte nám anonymne na info@inkoforum.sk.
Váš príbeh môže povzbudiť niekoho iného, pomôcť prelomiť mlčanie a ukázať, že v tom nie sme sami.
Aj váš hlas môže byť počuť.
